Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod

Padina je srbská obec nachádzajúca sa v strednej časti južného Banátu. Je možné ju charakterizovať prívlastkom najslovenskejšia dedina v slovenskom zahraničí. Je to z dôvodu, že vyše 5 000 príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny tvorí približne 98% obyvateľov. Dedina sa nachádza severovýchodne od Belehradu vo vzdialenosti asi 60 km od hlavného mesta. Najbližšou slovenskou enklávou je Kovačica, ktorá leží 8 km západne a je administratívnym strediskom tejto oblasti (okresné mesto).
Padinu založili prisťahovalci v rámci kolonizácie z územia dnešného Slovenska (najmä z Novohradskej, Nitrianskej a Gemerskej stolice), z Báčky a z mnohých iných administratívnych celkov vtedajšieho Uhorska, začiatkom 19. storočia. (Čukan a kol., 2018: 162)
Cieľom štúdie je analyzovať vplyv prírodného prostredia na kolonizáciu a adaptáciu slovenského etnika v skúmanom území. Predmetom záujmu je aj štúdium spôsobu budovania a využívania vodných zariadení a krýpt v minulosti a v súčasnosti.

Kultúrna geografia, kultúrny materializmus a kultúrna ekológia

Predmetom záujmu predkladanej štúdie je kultúrna krajina, ktorá je výsledkom kultúrneho synkretizmu. Vzťahom medzi prírodnou krajinou – človekom/spoločnosťou a kultúrnou krajinou sa zaoberá kultúrna geografia a kultúrna ekológia. Pri koncipovaní článku sme vychádzali z viacerých teoretických konceptov týchto subdisciplín. Kultúrna geografia má mnohé spoločné črty s kultúrnou ekológiou, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol J. H. Steward. Venuje sa adaptácii spoločnosti na lokálne podmienky. Pokusom o uplatnenie kultúrnej ekológie v americkej kultúrnej antropológii je kultúrny materializmus. Jeho čelným predstaviteľom bol M. Harris, ktorý kultúrny materializmus vymedzil ako: „procesuálnu a globálnu vedecko-výskumnú stratégiu, ktorá sa pri vysvetľovaní divergentnej, konvergentnej a paralelnej evolúcie sociokultúrnych systémov opiera o analýzu materiálnych faktorov“ (Soukup, 2004: 492). Kultúrnou geografiou sa na Slovensku zaoberá predovšetkým Žigrai. Za hlavný výskumný objekt považuje kultúrnu krajinu ako najkomplexnejší materiálny a duchovný výsledok dlhodobého ľudského pôsobenia. Jeho súčasťou je aj duchovná stránka krajiny – (genius loci), ktorú považuje za „hnací motor“ pri pretváraní abiotickej a biotickej zložky prírodnej krajiny na kultúrnu krajinu (Žigrai, 1999: 112).

Vymedzenie skúmaného územia a metodika výskumu

Skúmané územie bolo vymedzené na základe administratívno-správneho princípu a korešponduje s katastrálnymi hranicami obce Padina. Metodika výskumu je orientovaná na analýzu jednotlivých prvkov kultúrneho potenciálu a vychádza z metodických postupov uvedených v publikácii: Hodnotiaci model kultúrneho potenciálu (Lenovský a kol., 2014). Počas výskumu v Padine boli analyzované kategórie: kultúrne dedičstvo; kultúrno-spoločenské organizácie, inštitúcie a iné ustanovizne; kultúrne podujatia a kultúrne produkty; kultúrna infraštruktúra a ostatné podmienky a ľudské zdroje v kultúrnom sektore. V zmysle myšlienky Franza Boasa, ktorý vymedzil 3 dimenzie kultúry (Soukup, 2005: 339), môžeme budovanie krýpt, studní a ďalších zariadení na uskladnenie a prepravu vody považovať za príklady adaptácie na prírodné prostredie a zaradiť ich do 1. dimenzie kultúry – čiže vzťahu medzi človekom a prírodou. V rámci výskumu kultúrneho potenciálu sú studne a krypty súčasťou kategórie kultúrne dedičstvo, pod-kategórie historické urbanistické, architektonické a stavebné štruktúry (historické sídelné štruktúry) v nadväznosti na historické krajinné štruktúry. V rámci tejto pod-kategórie boli zaradené ako – urbanistické štruktúry – technické stavby a dielne. Informácie o studniach a kryptách boli získané na základe výpovede miestnych obyvateľov. Pološtandardizované rozhovory boli realizované so 7 respondentmi, narodenými v rokoch 1943 až 1991, a to v roku 2017. Ďalšou z techník, ktorú sme použili, bolo pozorovanie. V rámci neho sme sa zamerali najmä na lokalizáciu a technický opis.

Geologický podklad a jeho vplyv na kolonizáciu a adaptáciu slovenského obyvateľstva

Na území chotára obce sa nachádza špecifická geologická skladba, ktorá ovplyvnila proces kolonizácie a následnej adaptácie slovenského etnika, ako aj samotné budovanie zariadení na využívanie vody a krýpt. Z tohto dôvodu je nevyhnutné v tomto príspevku opísať aj geologickú históriu a štruktúru. Padina sa rozkladá na Panónskej panve, ktorá je v spodnej časti tvorená morskými sedimentmi. Celkovo sa tu nachádzajú usadeniny o mocnosti približne 600 až 900 metrov. V najspodnejšej časti nájdeme aj ložiská ropy. Z tohto dôvodu tu boli v minulosti uskutočnené pokusné vrty. Približne v polovici sedimentačnej vrstvy sa menia morské sedimenty na riečne (Kolektív, 1999: 34; Čukan a kol., 2018: 177-178). V najvrchnejšej časti georeliéfu sa nachádzajú eolické – veterné sedimenty, ktoré sa formovali hlavne v ľadových dobách.
V týchto oblastiach sa nachádzala menšia rastlinná pokrývka, čím vietor ľahšie odnášal čiastočky pôdy a piesok. Z výskumu je zrejmé, že k odnosu nahromadeného materiálu dochádza aj v súčasnosti. Sedimentácia dosahuje aj niekoľko centimetrov ročne. Spôsobuje ju východný vietor Košava, ktorý vanie v smere do centra obce. Chotár Padiny sa rozprestiera na Banátskej sprašovej plošine, ktorá je vyvýšená cca 30 metrov nad okolitým terénom. Plošina vystupuje medzi obcami Kovačica (81 m n. m.) a Padina (111 m n. m.). Južne od obce je situovaná Deliblatská piesočina, kde sa nachádzajú menej úrodné pôdy. Tento veterný sediment má pôvod v pohorí Karpaty (Kolektív, 1999: 34; Čukan a kol., 2018: 177-178). Z dôvodu existencie plošiny a jej sedimentárneho pôvodu sa spodná voda nachádza v hĺbke niekoľko desiatok metrov. Nedostupnosť vodných zdrojov sťažovala kolonizáciu obce. Mnohí osadníci z tohto dôvodu odchádzali.
V katastri obce sa nachádzajú geomorfologické celky ovplyvnené fluviálnou – riečnou eróziou. Takto vznikol Malý a Veľký Álaš, Horná dolina a Dolná dolina, prípadne Veľký a Malý kút. Vodné toky sa tu nachádzali pravdepodobne v dobe ľadovej, keď bola pôda viac zamrznutá, prípadne bola vlhkejšia klíma. Poľnohospodársku pôdu tvorí hlavne čiernozem. Vrstva humusu sa zmenšuje smerom k Deliblatskej piesočine. Zloženie pôdy poukazuje na skutočnosť, že sa tu v minulosti nachádzala step. Za unikátny archetyp stepnej krajiny s chovom hospodárskych zvierat môžeme považovať trvalé trávne porasty v lokalite Horný a Dolný Álaš. Tieto prírodné podmienky, najmä nedostatok vody, existencia stepných porastov a zloženie zeme, mali vplyv na socio-kultúrny vývoj slovenskej enklávy.

Studne a zariadenia na prepravu a uskladnenie vody

Pri založení obce bol nedostatok vody základným problémom, musela sa dovážať z neďalekej Kovačice. Až neskôr sa začali kopať studne, čo uľahčilo proces kolonizácie a adaptácie. Prvá studňa sa začala stavať v roku 1808. Dodnes sa zachovala technológia využívaná pri razení studní do väčších hĺbok. Kopala sa tak, že majster vyhotovil sud bez spodnej a vrchnej časti, podľa priemeru studne (napr. 3,5 metra). Na spodok suda sa narazil železný kruh – nôž. Následne sa ručne vykopala jama do hĺbky 2 až 3 metre. Do tohto priestoru sa spustilo zariadenie zo suda. Na jeho vrch sa začalo murovať až po vrch studne. Ako stavebný materiál sa používala tehla. Celková záťaž spôsobovala, že sud sa zarezával hlbšie do zeme aj s tehlami. Počas tohto procesu sa ohrabávali boky okolo, aby sa zrýchlil proces zarezávania noža v sude. Takto sa postupovalo až kým zariadenie nenarazilo na spodnú vodu. Najhlbšie studne sa hĺbili až do 50 metrov. Stávalo sa, že majstrov v studni zasypalo a umreli.
Keďže samotný postup razenia bol náročný, vyhĺbených bolo iba pár studní. Postupne sa zdokonalil aj systém čerpania, transportu a uskladnenia vody. Voda sa zo studne čerpala pomocou gápla, ktorý väčšinou poháňal kôň. Dve vedrá s objemom cca 50 až 100 litrov vody sa do studne spúšťali striedavo. Na základe tohto špecifického mechanizmu na čerpanie vody, ktorý pripomínal mlynček, sa v obci hovorí, že sa voda melie. Voda sa vylievala buď do čatorňe – válova, alebo do voza so sudom na vodu, ktorý mal pomenovanie vodár. Takýto voz dokázal transportovať 500 – 700 litrov vody. Po vodu cho-
dievali deti alebo starí ľudia. Ak rodina nemala vlastný vodár, transport im zabezpečovali ostatní obyvatelia obce. Za jeden sud sa platilo jeden deň roboty jedného človeka. Neskôr sa platilo aj peniazmi. Jeden povoz stihol natankovať a vyložiť vodu max 2 až 3-krát za deň. Voda sa umiestňovala do čisterňe. Takéto domáce rezervoáre boli spravidla dva – jeden na pitnú a druhý na úžitkovú vodu (dažďovku).
Do studne často padali hospodárske zvieratá ako husi, sliepky a pod. Stávalo sa, že do studne spadol aj človek, ktorý následne zomrel. Mŕtve telá sa vyberali pomocou vedier a ľudí, ktorí sa spustili dnu. Voda takejto studne sa aj naďalej používala na pitie. Neskôr sa začali zo studní stavať miestne vodovody, ktoré smerovali vodu zo studní do blízkych zásobární. Niektoré rodiny mali postavané vlastné studne, z ktorých sa voda čerpala pomocou kolesového mechanizmu. Príkladom je studňa u Kotvášov, Tordajov a Kolárikov. Súčasný vodovod bol vybudovaný v roku 1972. Jeho vybudovanie výrazne ovplyvnilo sociálny, hospodársky a kultúrno-spoločenský život obce. Táto základná potreba sa začína uspokojovať z vodných zdrojov mimo obce. Celá technológia zameraná na budovanie, čerpanie a uskladnenie vody postupne zaniká. V súčasnosti začínajú studne slúžiť ako turistická atrakcia.
Dnes sa v Padine zachovalo viacero studní, napr. na rohu ulice Eduarda Kardeľa a ulici 7. júla. Toto zariadenie postavené v roku 1911 bolo v roku 2008 zrekonštruované ako turistická atrakcia. Ďalším príkladom je Šajbenová studňa na ulici Bratstva a jednoty, prípadne studňa poľa (poza) Trnovskov, Pavelova studňa a pod. Studne sa budovali aj v extraviláne obce. Na dnes rekreačnej lokalite Álaš sa zachovala studňa s pomenovaním Studňa na Álaši. V súčasnosti sa stále využíva na napájanie oviec.

Krypty je možné považovať za ďalší príklad adaptácie spoločenstva na prírodné podmienky v Padine. Vďaka skutočnosti, že hladina spodnej vody sa nachádza niekoľko desiatok metrov pod zemským povrchom, bolo možné v obci budovať podzemné hrobky. Ide väčšinou o miestnosť s rozmermi zodpovedajúcim dĺžke a šírke 3 truhiel. Celá podzemná stavba je budovaná z tehál, ktoré sú na seba voľne položené. Niektoré stavby sú omietnuté. Vchod sa nachádza v prednej časti krypty. V prípade pohrebu sa tu vyhrabe časť zeminy, prípadne odsunie mramorová platňa, rozoberie sa časť tehál a truhla sa vloží dovnútra. Celkovo sa v krypte môže nachádzať aj 12 truhiel, ktoré sa ukladajú na seba, priečne, väčšinou po troch. Spodné a staršie truhly sa často ťarchou prelomia, takže sú pozostatky ľudských tiel premiešané. Takéto stavby sú v okolí špecifické a kontrastujú napr. s hrobmi v neďalekej Kovačici, pre ktorú je typická vysoká hladina spodnej vody.

Záver

Na záver je možné konštatovať, že na krajinu pôsobí človek, ktorý ju na základe svojich potrieb modifikuje. Táto zmena je neustála. Potreba dostatku vody bola na začiatku kolonizácie obce jedným zo základných prvkov, ktorý formoval vznikajúci socio-kultúrny systém. Na jej zabezpečenie bolo nevyhnutné vynájsť, prípadne prevziať technológiu spojenú s razením studní v hĺbkach a modifikovať ju na miestne podmienky.
Nedostatok vody negatívne vplýval na proces adaptácie, mnohí obyvatelia odchádzali. Voda sa neskôr stáva jedným z faktorov formovania sociálnej štruktúry obce. Vlastníctvo a používanie studní a ďalších zariadení na uskladňovanie a prepravu vody bolo jedným z prvkov, na základe ktorých bolo možné identifikovať sociálny status rodín. Majetnejšie rodiny vlastnili voz Vodár, prípadne neskôr vlastný vodovod smerujúci zo studne do ich záhrady. V súčasnosti sa tieto zariadenia už v minimálnej miere využívajú na zásobovanie vodou. Ich funkcia sa mení z prostriedku na uspokojenie základnej potreby – smäd na prostriedok uspokojenia potrieb vychádzajúcich z problematiky cestovného ruchu. Studne a zariadenia na vodu sa stali špecifickým prejavom materiálno-technologickej kultúry Slovákov. Vznikli v procese adaptácie na okolité prostredie a sú súčasťou hmotného kultúrneho dedičstva.

Literatúra:
ČUKAN, J. a kol.: Kultúrny potenciál Slovákov v Banáte. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2018.
KOLEKTÍV: Vojenský atlas sveta. Harmanec: Vojenský kartografický ústav, 1999.
LENOVSKÝ, L. a kol.: Hodnotiaci model kultúrneho potenciálu. Nitra: UKF, 2014.
SOUKUP, V.: Dějiny antropologie. Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2004.
ŽIGRAI, F.: Prínos kultúrnej geografie pri štúdiu vzťahu medzi krajinou, človekom a kultúrou. In: Krajina – človek – kultúra – zborník referátov. Banská Bystrica: Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica, 1999.

Informátori
Kolárik Ján (1965)
Pavel Petráš (1946)
Zuzana Masarikova (1943)
Ján Petrovič (1952)
Alžbeta Petrovičová (1953)
Ján Pavela (1991)
Ján Pavela (1956)