Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

   Rozvoj turizmu po 2. svetovej vojne spolu s dopadmi globalizácie viedol k zamýšľaniu sa nielen nad využitím kultúrneho dedičstva v turizme, ale približne od 80. rokov 20. storočia sa čoraz častejšie uvažovalo aj o ochrane kultúrneho dedičstva pred turizmom. Podriaďovanie sa kultúry marketingovým konceptom má spätnú väzbu na zmenu hodnôt smerom k rekreačnej spoločnosti. Rekreačná kultúra sa stáva centrálnou súčasťou kultúry daného regiónu.[1]

Charta o Kultúrnom turizme, vypracovaná Medzinárodným vedeckým výborom pre kultúrny turizmus ICOMOS v roku 1999 vyvážene obsahuje body pre využitie kultúrneho dedičstva turistických lokalít a tiež pre ochranu kultúry a jej nositeľov v turisticky atraktívnych regiónoch. Vzťah kultúrneho turizmu a turistickej kultúry sa stal predmetom sociologických a antropologických štúdií aj v “turistickom raji” na indonézskom ostrove Bali. Jeho osobité kultúrne tradície sa v priebehu 20. storočia dostali do interakcie s modernými potrebami svetového turizmu. Revitalizáciou kultúrneho dedičstva, jeho usmerňovaním, výberom a prispôsobovaním turizmu sa vytvorila nová forma kultúry, ktorú si osvojili Balijčania a cez ktorú vnímajú aj svoju kultúrnu identitu. Príspevok približuje podoby tohto procesu na vybraných príkladoch.[2]

Tradičná balijská kultúra je založená na hinduizme prispôsobenom miestnym animistickým prvkom a prvkom budhizmu rozšírenému v 8. storočí. Hinduizmus sa na Bali rozšíril v 14. storočí z východnej Jávy, odkiaľ pod tlakom šíriaceho sa islamu ušli jeho vyznávači na Bali. Tak sa stalo, že v rámci prevažne islamskej Indonézie, kde hinduisti tvoria len 3,4% obyvateľstva, sú na ostrove Bali hinduisti majoritou (93,4%). Moslimovia sú tu oficiálne zastúpení len počtom 5,1%, [3] no ich podiel sa neustále zvyšuje. Pracovné príležitosti, ktoré poskytuje turizmus na Bali, totiž lákajú k presídleniu aj obyvateľov iných indonézskych ostrovov.

Koncom 15. storočia Bali objavili Európania. Holanďania si tu upevnili moc až v druhej polovici 19. storočia, keď začali zasahovať do miestnej kultúry. Začiatkom 20. storočia došlo k vojenským útokom Holanďanov na Balijcov, ktorí reagovali nie obranou, ale formou nazývanou puputan, čo znamenalo oddané vykročenie sprievodu mužov, žien a detí voči holandským vojskám s následnými samovraždami a sebazničujúcimi úkonmi. Po potlačení nepokojov a po kritike cirkví a vlád v Európe začali roku 1909 Holanďania vládnuť tzv. etickou politikou, ktorá tvrdila, že zachováva balijské hodnoty. Od tejto doby hromadnejšie prichádzali na ostrov Európania a Američania a od 20. rokov 20. storočia sa začal rozvíjať turizmus. Koloniálna vláda otvorila v Batávii (Jakarte) úrad na podporu turizmu, ktorý mal za úlohu prilákať na ostrov, označovaný ako “drahokam Malých Sund”, turistov. Od roku 1924 už lode privážali na Bali pravidelnými linkami stovky turistov a o desaťročie neskôr tisícky. Roku 1928 otvorili v Denpasare prvý hotel, v tridsiatych rokoch začalo fungovať letecké spojenie a pri Denpasare zriadili letisko. Medzi turistami boli aj umelci a antropológovia, ktorí sa tu usadzovali, alebo trávili na Bali pravidelne časť roka.[4] “Svojimi knihami, obrazmi, fotografiami a filmami podávali obraz o Bali ako ukážku posledného raja, či rajskej záhrady.” (PICARD 1996:40)

Roku 1931 sa balijskí tanečníci zúčastnili Koloniálnej výstavy v Paríži, čo prispelo k vlne záujmu Európanov o Bali.

Počas 2. svetovej vojny oslabili pozíciu Holanďanov na Bali Japonci a po vojne aj v dôsledku nového prerozdelenia geopolitických síl sa im už koloniálnu nadvládu nepodarilo pevne uchopiť. V rokoch 1949-50 sa stal ostrov súčasťou Indonézskej republiky. Počas vojny sa rozvoj turizmu zastavil, pribrzdili ho aj politické nepokoje v 60. rokoch a slabo rozvinutá infraštruktúra. V meste Sanur medzitým vystavali komplex hotelov Bali Beach. V roku 1967 sa politická situácia stabilizovala a veľké svetové finančné organizácie začali na Bali podporovať turizmus ako prostriedok rozvoja krajiny. O dva roky otvorili medzinárodné letisko, ktoré znamenalo počiatok masovej turistiky. Od 70. rokov bolo poľnohospodárstvo na Bali druhoradým, na prvé miesto sa dostal turizmus.

V roku 1972 bola vytvorená Spoločnosť pre rozvoj turizmu na Bali, ktorej cieľom bolo budovanie komplexov pre bohatých turistov. Spoločnosť síce skrachovala, avšak na jej miesto prišli ďalšie nadnárodné spoločnosti, ktorých zisky plynú do Jakarty a zahraničia. Samotní Balijci vykonávajú málo platené, nekvalifikované práce, o ktoré sa čoraz viac uchádzajú aj prisťahovalci z iných oblastí Indonézie. Štúdie ukázali, že 17% lepšie platených miest v prestížnom komplexe Nusa Dua je obsadených nebalijskými pracovníkmi a až 90% balijského pobrežia je v rukách zahraničných majiteľov. 80% pracujúcich obyvateľov je zamestnaných v odvetviach súvisiacich s turizmom a ich príjmy sú vyššie než v ostatných častiach Indonézie.[5]

Ľudové umenie a turizmus. K vytváraniu kultúrneho turizmu nemalou mierou prispeli bieli prisťahovalci. Zaujímalo ich miestne náboženstvo a umenie, začali doň aktívne vstupovať a podporovať Balijcov v produkcii umeleckých diel pre turistický odbyt. Snaha o renesanciu balijskej kultúry zašla tak ďaleko, že sa začala umelo dotvárať. V 30. rokoch 20. storočia bol nemecký maliar a hudobník Walter Spies poverený pripraviť pre film Ostrov démonov rituálny tanec.[6] Tanec nemal nič spoločné s miestnymi rituálmi, avšak dnes je vyhľadávanou turistickou atrakciou. V niektorých pasážach totiž dramatickosť nahrádza humor, spätý najmä so žartovnými kúskami kráľa opíc a obohatený je o animačné prvky, zapájanie turistov do tanca s bezprostredným kontaktom účinkujúcich s divákmi. Kecak je jedným z tanečných predstavení, ktoré sa na turisticky navštevovaných miestach pravidelne konajú denne v stabilných hodinách, o ktorých turistov informujú bedekre a miestne informačné zdroje. Turistov na vystúpenia privážajú z hotelov autobusy. Lístky si môžu kúpiť aj individuálne, priamo na mieste. Každé predstavenie má iný charakter vpečatený umelcami, ktorí ho do daného priestoru aranžujú. Pri vstupe do hľadiska návštevníci dostanú leták s dejom predstavenia a údajmi o jeho tvorcoch v anglickom jazyku.

Ďalšie tance vytvoril úspešný miestny choreograf Mário. Takými je kebyar, ktorý vznikol okolo roku 1925 na moderné motívy hudby gamelanu, ďalej tambulilingan, tanec čmeliakov vytvorený pri príležitosti turné balijských tanečníkov do Ameriky a Európy roku 1952.[7]

Každý večer sa po západe slnka (medzi 18.30 až 19.00) rozozvučia v hoteloch a reštauráciách gamelanové orchestre a na malých pódiách 2-3 mladé tanečnice tancujú typický balijský tanec legong, symbolizujúci vrchol balijskej ženskosti. Tento, aj celý rad ďalších tancov (barong, baris – tanec bojovníkov, tanečné dramatizácie Mahabháraty a Ramajány, tanec masiek), má korene v tradičnej balijskej kultúre. Barong však má odlišný variant pre domáce rituály a odlišný pre turistov, podobne aj masky mávajú domáci obyvatelia odlišné pre turistické predstavenia a náboženské rituály.

Turizmus už od 30. rokov 20. storočia ovplyvnil aj výtvarné umenie, najmä maliarstvo a drevorezbu. Zahraniční turisti začali domácim tvorcom platiť a tí začali vyrezávať a maľovať svetské motívy, experimentovať s materiálmi a maliarskymi technikami, vyjadrovať sa ako jednotlivci a podpisovať sa pod svoje diela. Začali obrazy rámovať a zmenšovať, aby sa dali transportovať. Komercializáciou sa ich umelecká úroveň znížila. Produkciou výtvarného umenia je známe najmä mestečko Ubud, kde zanechal svoje stopy v miestnej kultúre už spomenutý Walter Spies spolu s Holanďanom Rudolphom Bonnetom. Usmerňovali tvorbu miestnych maliarov a vytvorili umeleckú skupinu Pita Maha, ktorej práce sú inšpiráciou aj pre dnešné drevorezby určené na predaj. V ubudskej oblasti sa v 60. rokoch rozvinula i tvorba expresionistických obrazov, nazývaná Mladí umelci, ktorú zas podnietil dánsky maliar Arie Smit. Balijčania sú známi vynikajúcimi remeselnými zručnosťami. Do súčasnosti sa mnohí živia výrobou a predajom výtvarných artefaktov, bižutérie, nábytku, textílií, hudobných nástrojov v tradičných aj výtvarných podobách. Na juhu Bali, kde je najväčšia koncentrácia turistov, sú obchody a dielne s miestnymi výrobkami nielen v turistických lokalitách, ale vinú sa aj popri medzimestských cestách a ponúkajú tradičné produkty adaptované na turistickú kultúru.

Náboženstvo a turizmus. Ústava Indonézie povoľuje len monoteistické náboženstvá, čo je ťažko zlučiteľné s hinduizmom. Balijci sa vynašli tak, že zdôraznili význam najvyššieho božstva Sang Hyang Widhi Wasa, ktoré je stelesnením hinduistického Brahmu, Šivu a Višnu. Symbolizuje ho prázdny trón umiestnený na najvýznamnejšom mieste každého chrámu. V skutočnosti je ich život, tak ako je to v hinduizme obvyklé, spätý s množstvom bôžikov a démonov, ktorým niekoľkokrát denne dávajú obetiny. Obvykle sú to mištičky z banánových listov naplnené ryžou, kvetmi a predmetmi, ktoré má bôžik rád (keksík, cukrík, cigareta). Po uložení na miesto zapália vonnú tyčinku a jasmínovým kvietkom pofŕkajú obetinu svätenou vodou. Miesta na obetiny v podobe drevených poličiek, alebo vyvýšených kamenných plôch sú pri vstupoch do domov, v záhradách, domoch, vo verejných priestoroch, nad pultmi predavačov v tržnici, na pracoviskách, napr. aj v univerzitnej knižnici v Denpasare. Čerstvé obetné misky sú ráno pred vchodmi do obchodov, na pláži, na drobných sakrálnych objektoch prizdobených slnečníkmi a čierno-bielou kockovanou látkou, ale sú aj za sklom áut taxikárov, či na motorkách.

Vzťah náboženstva a turizmu má však aj druhú stranu mince. Výbuch nálože v roku 2002, ktorú nastražili príslušníci moslimskej organizácie Džamáa Islámíja, zabil v nočnom podniku vo vyhľadávanom stredisku mladých Kute, 202 turistov. Roku 2005 došlo k ďalším explóziám bombových náloží v dvoch reštauráciách ponúkajúcich špeciality z rýb a plodov mora, na pláži Jimbaran. Tretia nálož explodovala v kaviarni na Kuta Beach. O život prišlo vyše 20 ľudí, prevažne domácich zamestnancov, mnohí boli zranení. Tieto udalosti ovplyvnili život všetkých Balijčanov, pretože sa prechodne znížil počet turistov, čo sa odrazilo na ekonomike. V súčasnosti útok z roku 2002 pripomína v centre Kuty pamätník so zoznamom mien obetí, na ktorom sa dosiaľ objavujú fotografie a listy pre nich. Miesta, kde sa sústreďujú turisti, sú preto považované za rizikové. Napríklad v obchodnom dome Careffour, symbolizujúcom kúsok Európy, obsah tašiek každého návštevníka pri vstupe skontroluje miestna stráž.

Tradície verzus turizmus. Niektorí priaznivci Indonézie tvrdia, že ak chce človek zažiť skutočnú Indonéziu, a aj keď miestna hinduistická kultúra je jedinečná, nemal by ísť na turistami presýtené Bali. Islamská kultúra na ostatných ostrovoch sa pre Európana, ktorý už nejaký islamský štát navštívil, môže zdať trochu všednejšia. Samotní Indonézania radi zdôrazňujú, že ich islam je iný než arabský. Na ostatných ostrovoch sa doň primiešavajú prvky hinduizmu a budhizmu, ktoré postupne prekrýval.[8] Napríklad na Jáve neďaleko významného mesta Yogyakarta je najväčší hinduistický chrámový komplex Prambanan, ktorý je na zozname UNESCO. Aj tu je možné vidieť tance na motívy indických eposov, pravidelné, avšak nie také frekventované predstavenia ako na Bali.

Príkladom vzťahu náboženstva a konštruovania balijskej kultúry pre turistov, často uvádzaný ako krajnosť, je park kultúry Garuda Wisnu Kencana (známy ako GWK). Ide o veľký komplex divadiel, výstavných siení, zábavného parku, múzeí, reštaurácií a obchodíkov so suvenírmi, nachádzajúci sa v južnej časti Bali na málo úrodnom polostrove Bukit, len 9 km od letiska. Dodnes je realizovaná len časť projektu, s jeho dokončením sa počítalo v roku 2003. Náklady mali dosiahnuť 200 miliónov dolárov, zabrať mal vyše 200 ha a plánovaná denná návštevnosť mala byť 20 000 ľudí. Podľa pôvodného plánu mala socha boha Višnu stáť na 11 poschodovej budove, čím by dosiahla výšku 125 m a slúžila ako orientačný bod pre turistov prilietajúcich na medzinárodné letisko. Park mal približovať históriu aj súčasnosť Bali a prezentovať kultúrne dedičstvo. V súčasnosti (január 2010) je hlavným bodom areálu 20 metrov vysoká pozlátená socha boha Višnu a za ním menšia socha mýtického vtáka Garudu, na ktorom Višna lietal. Sú to však len časti z pôvodne plánovanej sochy, ktorá má mať 65 metrov a prirovnávajú ju k Soche slobody. Tretia časť sochy, ruky Višnu, je zatiaľ umiestnená na vstupnom okraji areálu. V centre parku sú pavilóny s galériou tradičných masiek a gamelanu, suvenírové obchody s pevnými cenami (netreba zjednávať), bufety, reštaurácia a amfiteáter, v ktorom sú denne predstavenia a workshopy. Počas nedeľného podvečera, ktorý som tu strávila, predviedli mládežníci sprievod tradičných masiek, pod sochou Višnu dievčatká zatancovali jednoduchú choreografiu, na malom pódiu hral gamelan, predvádzali tance s maskou Baronga a miestne tanečnice prizývali na pódium aj diváčky, aby si vyskúšali ženské tance. V amfiteátri čosi nacvičovala skupina hluchonemých návštevníkov spolu s animátorom a po západe slnka nasledovalo predstavenie Kecak, ktoré tu hrávajú denne v rôznych obmenách. V umelom kaňone nazvanom Lotus pond zatiaľ pripravovali nekonečne dlhé stoly pre nejaké spoločenské podujatie a všetky prístupové cesty zdobili malé lampióny. Do celého areálu návštevník platí vstupné, pričom je možné zakúpiť si balíčky atrakcií podľa záujmov.

Tento projekt získal ihneď po zverejnení množstvo odporcov, ktorí mu vyčítali megalomanstvo, vysoké náklady, ktoré mohli byť použité skôr na infraštruktúru ostrova a najmä zneužívanie hinduistického náboženstva a symbolov na komerciu a zábavu turistov. Pre turistu, ktorý trávi dovolenkový pobyt v hotelovom komplexe však návšteva tohto parku prinesie skutočne množstvo zážitkov a dojem, že spoznal kus tradičnej balijskej kultúry.

Kritici tvrdia, že turistická kultúra miestny folklorizmus, je súčasťou balijskej identity. Je však len jednou vrstvou balijských kultúrnych tradícií. Tie „skutočné“ tradície, ktoré prežívajú v rodinách a lokálnych komunitách, sú pred turistami ukryté a poodhalia ich len priateľom, nie zákazníkom. Napríklad keď som prišla do vily, kde som bola dva týždne ubytovaná, správca vily ochorel a po niekoľkých dňoch neúspešného liečenia medikamentmi odišiel na pár dní aj s rodinou do svojej dediny. Vrátil sa usmiaty, zdravý, vyliečený ľudovým liečiteľom, či akýmsi šamanom, tu nazvaným balian. Ako iný príklad mi utkvel moment, keď v podvečer splnu mesiaca som cestou z pláže zvedavo nakukla ponad múr do lokálneho chrámu (chrám, alebo pura, je ohradený areál s pavilónmi chrániacimi pred dažďom). Žena, ktorá ma zbadala, urobila zamietavé gesto. Napriek tomu, že nad chrámom sa vznášalo rameno žeriava stavajúceho nový hotel a intimita tradičnej kultúry už bola v tomto priestore spečatená, svoje súkromie si chránila. Nazeraniu do súkromia zabraňujú aj murované steny, umiestnené za bránou do dvora. Nevznikli kvôli turistom, ale sú dôsledkom predstáv, že negatívni démoni sa pohybujú len priamočiaro a múr má zabrániť ich vstupu. Význam tradičných rituálov potvrdzuje aj konštatovanie, že keď Balijčania vďaka turizmu zarobia viac peňazí, veľkú časť z nich investujú práve do nákladných tradičných náboženských slávností.

Americký amatérsky antropológ Fred Eiseman pomocou svojho miestneho priateľa počas dlhoročných pravidelných pobytov na Bali prenikol do vnímania rôznych tradičných kultúrnych javov Balijcov. V knihe Bali: Sekala a Niskala, na obálke ktorej je aj pochvalné vyznanie antropologičky Hildred Geertzovej, sa snaží čitateľom vysvetliť nielen to, čo návštevník vidí – nazývané Sekala, ale aj významy a kontexty jednotlivých javov tradičnej kultúry – označených ako Niskala. Tú kultúrny turizmus neponúka, aj keď kvalitné bedekre ju návštevníkom naznačia.

Konzervatívnosť Balijčanov vidieť aj na plážach, ktoré rekreačne využívajú len počas horúcich podvečerov. Napriek ich spätosti s morom nie sú dobrí plavci. Tradičná predstava, že dobro sídli vo výške a zlo dole, teda aj vo vode, im nedáva dôveru k vstupu do mora. Výnimkou sú surfisti a inštruktori surfovania. Kúpu sa aj menšie deti, avšak skôr v riečkach, ktoré sa vlievajú na pláži do mora. Vlny Indického oceánu sú často nebezpečné. Miestne ženy sa do plaviek neobnažujú. Počas nedeľného podvečera vidieť rodičov s deťmi osviežovať sa sedením v plytkej vode piesčitých pláží oblečených.

Ekológia a turizmus. Objektívnejšie kritiky vplyvu turizmu na Bali sú o ekologických dôsledkoch neutíchajúcej výstavby turistických zariadení. Zaberajú pôdu, na ktorej sa pestovala ryža, sú náročné na spotrebu vody, ktorej je síce na Bali dostatok, no problém je s jej reguláciou a kvalitou. Nie celkom zvládnuté je aj odpadové hospodárstvo (ani nie tak hotelové, ako komunálne). Vzhľadom na teplé počasie sa pri domoch odpadky spaľujú, avšak veľa ich končí v jarkoch pri cestách. V období dažďov sa zdvihne hladina a odpadky sa zmyjú do mora. Takú špinavú morskú vodu, plnú igelitových vreciek a obalov, v akej som sa niekoľkokrát okúpala v tomto turistickom raji, som ešte nikde nezažila.

Vážnym problémom je aj doprava v turistických centrách. Hromadná doprava je značne obmedzená, preto turisti využívajú autobusy, taxíky a motorky. Tradičné bicykle vidieť už len v agrárnom prostredí a u školákov. Motorky sú pre domácich hlavným dopravným prostriedkom, na ktorom sa vozia štvorčlenné rodiny a prevážajú rôzne objemné náklady. Motocyklisti sa predierajú pomedzi autá cez upchaté križovatky a na zelenú prví vyrážajú vpred. Hluk a výpary benzínu značne znepríjemňujú presuny po ostrove.

Predmetom kritiky odborníkov na turizmus je aj úroveň kultúry v najvyhľadávanejšom stredisku v Kute. Je tu množstvo hotelových komplexov, veľká mestská pláž a množstvo ubytovacích možností v uličkách samotnej Kuty. Okrem hotelov sú tu aj ubytovne nižšej úrovne tzv. losmeny, ktoré často nespĺňajú hotelové kritériá. Toto prostredie láka najmä mladých Austrálčanov, ktorí sa sem prídu lacno zabaviť (diskotéky, alkohol, drogy, sex a divoké jazdy na motorkách). Starší a konzervatívnejší turisti sa preto Kute radšej vyhýbajú.

Identita cez turizmus. Turista je súčasťou života obyvateľov vyhľadávaných destinácií. Bariéra medzi domácimi a cudzincami sa búra konvenčnými rozhovormi, ktoré domáci často vyprovokujú. K základným otázkam patrí odkiaľ ste, kde ste ubytovaní, či sa vám na Bali páči. Všetci, ktorí prichádzajú do styku s cudzincami, sa vedia dorozumieť po anglicky. Komunikácii s cudzincami sa na Bali chodia učiť aj študenti z východnej Jávy. Hneď pri mojom prvom pobyte na pláži v Kute chodili pomedzi nemnohých rekreantov skupinky moslimských mládežníkov v školských uniformách, robili v angličtine interview s cudzincami, nahrávali si ho na mobil a na záver sa spoločne odfotografovali. A my, turisti, sme ich mali oznámkovať. Spoločné fotografovanie Indonézanov s turistami na zaujímavých miestach je veľmi obľúbené a je tiež formou komunikácie. Fotografia z jedinečného sakrálneho miesta je pre nich zjavne hodnotnejšia, keď na nej pózuje aj nejaký beloch. Dôkazom, že Balijcom nie je jedno, ako vnímajú návštevníci pobyt na ich ostrove, boli aj anketári v centre Kuty, ktorí náhodne okoloidúcim turistom dávali vyplniť dotazníky s prieskumom kontextu ich pobytu a spokojnosti.

Význam turizmu podčiarkuje aj skutočnosť, že na Univerzite Udayana v Denpasare je fakulta turizmu a konalo sa tu viacero významných medzinárodných konferencií o turizme. Dopady turizmu na kultúru Bali sú predmetom štúdia odborníkov rôznych kontinentov. Aj na Slovensku rozvoj turizmus vyvolal revitalizáciu tradičnej kultúry, má spätný vplyv na túto zložku kultúrneho dedičstva a na ekológiu. Tieto procesy sem pravdepodobne neprídu skúmať odborníci z celého sveta, aby nás upozornili na možné hrozby. Je na nás, aby sme včas odhadli, do akej miery je turizmus prínosom a kedy jeho rozvoj treba pribrzdiť aby sa nedostavili nežiaduce účinky a nenaplnil varujúci výrok „Turistika je ohňom, ktorý vám varí raňajky, ale zároveň spaľuje váš dom”.[9]

 Poznámky:

[1] HLADKÁ 2005:50

[2] Východiskom pre vznik tejto štúdie bol dvojtýždňový pobyt na Bali v roku 2010, ktorý som strávila v spoločnosti štipendistov programu Darmasiswa a ich indonézskych priateľov, čo mi umožnilo oboznámiť sa s niektorými javmi hlbšie, ako pri štandardnom dovolenkovom pobyte. Poznatky sú doplnené najmä prostredníctvom štúdií francúzskeho antropológa Michela Picarda, ktorý skúmal vzťah turizmu a kultúry na Bali a v súčasnosti z jeho publikácií čerpajú aj svetoznáme bedekre.

[3] EISEMAN 1990:39

[4] Spomedzi antropológov spomeňme aspoň Margaret Meadovú a jej manžela, vizuálneho antropológa Gregory Batesona, ktorí v 30. rokoch 20. storočia fotografovali a natáčali film o detstve na Bali. Sú autormi publikácie Balinese Character: A Photographic Analysis (1942). V 50. a 60. rokoch 20. storočia tu robil kultúrnoantropologické výskumy aj Clifford Geertz, neskôr aj sociálny antropológ Fredrik Barth.

[5] READER – RIDOUT 2008:455

[6] So svojou spolupracovníčkou vymyslel tanec kecak, známy aj ako opičí tanec. Jeho základom je cca 50 členný mužský zbor, ktorý slabikami kecak, cak, cak, vytvára atmosféru tranzu. Postupne sa doň primiešala epizóda z indického eposu Ramajána, keď Rámovu manželku Situ unesie kráľ démonov. Ráma a jeho spojenec opičí generál Hanumán ju vyslobodzujú.

[7] READER – RIDOUT 2008:430

[8] MILDEOVÁ 2008:76-101

[9] Výrok zahraničného komentátora, podľa READER – RIDOUT 2008:454.

Literatúra a pramene:

EISEMAN, F. B. JR.: Bali: Sekala and Niskala. Singapore 1990.

HLADKÁ, Ľ.: Turizmus a ľudová kultúra v kontexte európskych koncepcií. In: Etnologické rozpravy, 12, 2005, č. 2, s. 50.

Kultúrny turizmus, Mexiko 1999. Zabezpečovanie turizmu na lokalitách s pamiatkami. Uverejnené na internete: https://www.pamiatky.sk/pamiatky/data/obrazky/File/ICOMOS/8_MEXIKO_1999.pdf (18.1.2011)

Margaret           Mead.        Uverejnené        na        internete: https://www.loc.gov/exhibits/mead/field-bali.html (18.1.2011) MILDEOVÁ, D.: Prejavy hinduizmu na indonézskych ostrovoch s majoritným muslimským obyvateľstvom. In: PAWLIKOVÁ-VILHANOVÁ, V. (ed.): Pestrý život žitého náboženstva. Trnava 2008, s. 76-101.

NING, W.: Rethinking authenticity in tourism experience. In: WILLIAM, S. (ed.): Tourism critical concepts in the social sciences. Routledge 2004, s. 210-235.

PICARD, M.: “Cultural tourism” in Bali: – cultural Performances as tourist attraction. Uverejnené na internete:  https://www.kuveni.de/cultural%20tourism%20bali.pdf (18.1.2011) 

PICARD, M.: Bali: the development of international tourism and the fostering of the national culture. In: Cultural Tourism and Touristic Culture. Singapore 1996. Uverejnené na internete: https://espacestemps.net/document8150.html (14. 1. 2011)

PICARD, M.: Bali. Bali: the discourse of cultural Tourism. In: Cultural Tourism and Touristic Culture. Singapore 1996. Uverejnené na internete: https://espacestemps.net/document8152.html (14. 1. 2011) READER, L. – RIDOUT, L.: Bali a Lombok. Turistický sprievodca. Brno 2008.

Religions       of     Indonesia.     Uverejnené     na     internete: https://www.aseannewsnetwork.com/indonesia/religion.html (14. 1. 2011)

WITTON, R.: The breasts of Bali. Uverejnené na internete: www.insideindonesia.org/edition-52/the-breasts-of-bali (2. 1. 2011)